Koncept 2024/01

Podrobný popis

Architektúra ako metafora alebo prax sa dotýka rôznych aspektov životnej skúsenosti: štruktúry reality aj sily predstavivosti, ktorá pretvára náš svet. Ako ľudské bytosti sa o toto pretváranie všemožne snažíme, nemôžeme však poprieť, že sme sami súčasťou prírody. Ľudské obydlia formujú komunity, chránia pred nepohodou a podriaďujú prírodu svojim potrebám. Čo je pre jeden organizmus chaotické a nepríjemné, môže byť pre iný, naopak, logické a osožné. Je ľudská civilizácia opozitom k prírode a divočine? V téme život sa chceme zamerať na architektúru, ktorá nie je bezohľadne antropocentrická, ktorá prekračuje hranice, je inovatívna, radikálne interdisciplinárna a nanajvýš aktuálna. Usporiadaná komplexnosť, ktorú nachádzame v prírodnom prostredí, je určitým archetypálnym ideálom aj v architektúre.
V osemdesiatych rokoch prišlo do módy v Japonsku umenie lesnej terapie nazývané shinrin-yoku (kúpanie v lese alebo nasávanie atmosféry lesa). Lesný kúpeľ je trend trávenia času na zlepšenie fyzickej a duševnej pohody. Príroda údajne znižuje krvný tlak a stres, posilňuje imunitný systém a dodáva energiu, ponúka ekologickú protilátku proti vyhoreniu z technického boomu. Cieľom je inšpirovať obyvateľov miest, aby sa znovu spojili s prírodou a chránili ju. Má však byť živá divočina iba naším zábavným parkom a my „civilizovaní ľudia“ budeme po návrate z výletu pokračovať v našom business as usual, alebo máme aj iné možnosti? Mohli by sme sa takto „očistne okúpať“ aj v nejakom meste?
V poslednej dobe som prepadla vášni na každom výlete sa zamiešať medzi deti a vyraziť popri obzeraní najnovšej architektúry aj do každej ZOO, ktorá sa mi pripletie do cesty. Pri týchto návštevách sa vo mne miešajú rôzne pocity a uhniezďujú pochybnosti, či sa humanizmus ako filozoficko-etické stanovisko, ktoré ústredné miesto prisudzuje človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom, nevyčerpal. Človek ako druh sa nespráva k svojmu prostrediu vždy ideálne. Môžeme preto hovoriť o posthumanistických prístupoch k životu a mysleniu. Výraz posthumanistický však evokuje, že sa ľudia zmenili na niečo ďalšie, možno by sme mohli radšej hovoriť o transhumanizme alebo „viac-ako-humanizme“ (more-than-humanism). Kritika antropocentrického uvažovania spočíva v tom, že potrebujeme do diskusie o podobe sveta zahrnúť aj ďalších partnerov, a to iné formy života (hlavne zvieratá), prípadne stroje (roboty, umelú inteligenciu). Žiť s porozumením a rešpektom voči všetkým aktérom na tejto planéte. Čo sa môžeme učiť od zoologických záhrad a čo by, naopak, bolo treba prehodnotiť?

Zuzana Pastirčák Duchová

PREDPLATNÉ časopisu Koncept »